Prečo blogér zabíjal v škole? Ako pôsobí "copycat effect"?

Autor: Braňo Ondrášik | 15.9.2006 o 1:24 | (upravené 20.9.2020 o 21:45) Karma článku: 11,20 | Prečítané:  3478x

Kanada je v šoku potom, čo 25-ročný Kimveer Gill spustil streľbu na Dawson College v Montreali. Zabil jedného človeka, ďalších 19 zranil. Šesť ľudí je v kritickom stave. Akú rolu zohrávali médiá? A tzv. kopírovací efekt?


Kimveer na svojom blogu pritom často písal ako rád hráva hru o masakre na americkej strednej škole Columbine. Na internete sú jeho fotografie ako stojí s puškou, v čiernom plášti a bojových topánkach. Na jednej fotke bol jeho hrob s nápisom: Žil rýchlo, zomrel mladý. Zanechal za sebou rozdrvené telá. Posledné príspevky na blogu napísal iba dve hodiny pred streľbou, po ktorej nakoniec zasahovali aj špeciálne jednotky. „Budete ho poznať ako anjela smrti," písal mladík.

Čo je copycat effect?
Copycat či kopírovací efekt je vlastne procesom blízkym každému človeku: duplikovať správanie druhých. Často sa to deje pri opakovaní zločinov, pričom vznikajú celé série trestných činov sledujúcich ten istý zámer a majúci rovnaký námet. Samotný anglický pojem pochádza od pozorovania mačiek, ktoré okamžite kopírujú správanie matky. Autorom pojmu „copycat effect" v médiách je americký výskumník Loren Coleman a tento príspevok primárne čerpá a vyberá informácie z jeho publikácie  The Copycat Effect: How the Media and Popular Culture Trigger the Mayhem in Tomorrow's Headlines, New York City, Paraview Pocket Book, 2004. 

Ide vlastne o pojem dotýkajúci sa priamo médií a žurnalistiky. Ide aj o tendenciu senzáciechtivej novinárčiny pri ovplyvňovaní násilných vrahov alebo samovražedných činov demonštrovaných rovnakým spôsobom. Fnomén, ktorý inšpiruje násilný čin, tragédiu a pod. toho istého typu u viacerých užívateľov tradičných médií a internetu. „Copycat effect" je nazývaný aj imitáciou či nákazlivým efektom. Ide o proces, ktorý spája ľudskú psychiku a interpersonálnu a masovú komunikáciu.


Marsden pripomína incident z júna, 1962 manažéri továrne v americkom Strongsville museli svoj podnik uzavrieť, pretože „záhadná choroba" ohrozovala miestnych pracovníkov. V deň zavretia fabriky miestne noviny písali o tom ako najmenej desať žien a jedného muža museli hospitalizovať kvôli vyrážke a zvracaniu. V správe sa tiež hovorilo o tom, že chorobu môže spôsobovať uštipnutie nakazeným hmyzom, ktorý sa do továrne dostal v zásielke z Británie. O niekoľko týždňov neskôr, keď bola továreň stále zavretá, museli vyšetriť celkovo 62 zamestnancov a vyvinuli si symptómy ako pri poštípaní hmyzom. Ich choroby sa zo zvracania a vyrážky vyvinuli až do štádia chronickej slabosti a akútnych panických záchvatov. Celým incidentom sa zaoberala ministerstvo zdravotníctva a nechali celú továreň vyčistiť a vydezinfikovať. No po detailnom vyšetrovaní sa zistilo, že vôbec nejde o žiaden hmyz ani infekciu. Ide o jav, ktorí sociálni psychológovia nazývajú „sociálnym nakazením", išlo iba o psychosomatický jav - šírenie názorov, emócií a správania pri vystavení podobným názorom, emóciám a správaniam ľudí (MARSDEN, Paul: Is Suicide Contagious? A Case Study in Applied Memetics. Sussex, University of Sussex, 2000)

Kedy sa to začalo?
A ľudia niekedy médiami podávané informácie kopírujú ako cez kopírák, profesor sociálnej práce na Muskie School for Public Policy Loren Coleman tento jav výstižne nazýva ako „malé špinavé tajomstvo médií". Pokračuje: Paradoxne, samotné médiá často hovoria o tomto kopírovacom fenoméne, často s cieľom, aby ešte viac šokovali.

Jeden z prvých vzťah médií a ľudí, ich účinky na správanie ľudí a násilie, píše Coleman, skúmal kalifornský sociológ David Phillips. „Kopírovací efekt" vtedy nazval „Wertherovým fenoménom", keďže ho aplikoval na prípady samovrážd.. Werther bol hlavnou postavou Goetheho diela z roku 1774 Utrpenie mladého Werthera, ktorý kvôli nešťastnej láske spácha samovraždu. Zomiera zastrelením s otvorenou knihou v ruke o jedenástej hodine odetý v modrom kabáte, žltej veste a vo vysokých topánkach. V nasledujúcich rokoch v Európe zaznamenali množstvo samovrážd mladých ľudí po vzore Werthera až dielo v Taliansku, Nemecku a Dánsku zakázali. Iba literárne dielo spôsobilo vlnu násilných javov na veľkej geografickej ploche.

Kopírovanie teroristov
Nástup televízie spôsobil zvrat a zintenzívnenie kopírovacieho efektu. V kyberpriestore, ktorý kombinuje všetky formy súčasných klasických médií - audio, video a text - sa hrozba kopírovania vrážd, samovrážd a násilia ako takého ešte viac znásobuje.

Príkladom copycatu v prípade terorizmu je aj prípad udalostí okolo 11. septembra 2001. Napríklad 5. januára 2002 narazil iba 15-ročný médiami menovaný Charles J. Bishop narazil s ukradnutou Cessnou do 42-poschodovej budovy Bank of America vo floridskej Tampe. Bishop jasne modeloval svoj skutok podľa 11. septembra. Bishopov značne medializovaná samovražda však spôsobila už spomínaný Wertherov efekt: nárast úmyselných nehôd jednomotorových malých lietadiel. V ten víkend havarovalo v USA viac lietadiel než priemer, celkovo 17, z toho sedem typu Cessna. Dňa 18. apríla 2002 sa odohral ďalší zrejmý prípad copycatu medializovaných útokov. Malé lietadlo úmyselne narazilo v najvyššej rýchlosti do najvyššej budovy v talianskom Miláne, 30-poschodovej budovy Pirelli, ktorá mestu dominuje ako to boli dvojičky v New Yorku. Takmer v deň prvého výročia udalostí v Tampe, 6. januára 2003, ukradol Franz Strambach lietadlo a chcel s ním naraziť do sídla Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom. (COLEMAN, Loren: The Copycat Effect : How the Media and Popular Culture Trigger the Mayhem in Tomorrow's Headlines, New York City, Paraview Pocket Book, 2004). Úradom sa po niekoľkohodinovej dráme, vysielanej naživo na nemeckých spravodajských televíziách n-tv či N24, podarilo zabrániť tragédii. 

Médiá zrejme zohrali úlohu pri kopírovaní tragických udalostí zo 7. júla 2005. Informovanie o útokoch na tri vlaky metra a autobus bol výrazne nadexponované a teroristi útočiaci presne o dva týždne neskôr tvrdia, že ich cieľom bolo najmä vystrašiť. Ťažko vedieť či hovoria pravdu, faktom je, že ich nevydarený útok na tri stanice metra a autobus akoby z oka vypadol predchádzajúcim udalostiam. Televízie a najmä káblové spravodajstvo pritom zaznamenávali bezprecedentný dopyt. A pri dopyte to isté platí aj pre web, podľa tlačovej správy CNN zaznamenala ich stránka a najmä nová služba Free Video 7. júla 2005 rekordný počet užívateľov.

Aj v Československu...
Takto médiá, tlač a najmä televízia pôsobili na recipientov posledné štvrťstoročie: V 80. rokoch to bolo kopírovanie samovražedných aktov, v 90. rokoch ich nahradili masakry na školách, ktorá sa zďaleka neobmedzili iba na Spojené štáty: zaznamenali ich aj v Británii, vo Francúzsku či Nemecku a násilie medzi deťmi v školských zariadeniach sa nevyhlo ani Slovensku či Českej republike. Vyšetrovanie týchto skutkov dokázalo, že médiá zohrali neblahú úlohu. Niektoré školské násilie nasledovala kriminalita na pracoviskách, masové vraždy či iné dramatické samovraždy a tzv. nehody. Potom nasledovali masové vraždy snajpermi (mimochodom aj Česi už majú prvý prípad snajperských vrážd).


V našich zemepisných šírkach je príkladom „medializovaného" copycatu Jan Palach. V auguste 1968, keď napadli vojská Varšavskej zmluvy Československo sa polial o polroka študent Univerzity Karlovej v Prahe benzínom a na protest upálil pri soche Václava v centre Prahy. Dňa 20. januára sa na Václavskom námestí zišli masy ľudí s obrazmi Jana Palacha, v tichej spomienke na študenta. Práve v tom čase sa upálil podobným spôsobom ako Palach aj Josef Hlavatý, o dva dni neskôr tak urobil Miroslav Malinka. Dňa 25. februára 1969 sa upálil 18-ročný učilišťa v Šumperku Jan Zajíc. Pred smrťou dal priateľom básničku o Palachovi a označil sa za faklu č. 2. Dňa 4. apríla sa upálil 40-ročný Evžen Plocek v Jihlave, v tomto čase sa v Československu o samovraždu pokúsilo množstvo ľudí a ďalších v iných krajinách. Všimol ich a rozoberal ich vo svojej knihe aj Coleman. Verejné protestné upálenia pokračujú dodnes.

Školské masakry
Mozaika by však nebola kompletná, keby sme nespomenuli masakry na školách. Tie medzi prvými prišli s novým fenoménom káblovej televízie, „wall-to-wall coverage" na 24-hodinových spravodajských televíziách ako CNN, MSNBC či Fox News. Každá z nich sa snaží konkurovať v tom, kto príde s väčším hororovým príbehom. Fox News sa stal synonymom pre kanál, v ktorom dostáva kriminalita prvé miesto: vraždy, naháňačky zločincov na diaľniciach v priamom prenose a pod. No ani CNN sa nedala zahanbiť a väčšinu materiálov tohto druhu vysiela na CNN Headline News (zrejme, aby neutrpela značka klasického vysielateľa Cable News Network).


Jeden z prvých incidentov sa datuje do roku 1979, Vtedy 16-ročná Brenda Spencerová v San Diegu, ktorá mala byť závislá od násilných filmov a zabíjania vtákov zastrelila z okna svojej spálne riaditeľa a školníka a niekoľkých študentov zranila. Streľba trvala 20 minút a Spencerová ako svoj dôvod uviedla: „nemám rada pondelky". Bob Geldof na základe tejto drámy zložil legendárnu pieseň „I Don´t Like Mondays" - Nemám rád pondelky. Dlhé roky bola na indexe amerických rozhlasových staníc. Trvalo to však až desať rokov kým začali školské masakry opäť plniť titulky novín a televíznych správ. Patrick Purdy, bývalý študent školy v kalifornskom Stocktone, v januári 1989 zabil zo svojou AK-47 päť detí na miestnom ihrisku a 35 zranil. (Coleman, 2004)


Určitý pravidelný cyklus sa však začal datovať až do obdobia preexponovaného informovania. Prvá „moderná školská masakra" sa v USA odohrala vo februári 1996 v Moses Lake v štáte Washington. Vtedy iba 14-ročný Barry Loukaitis odetý vo vysokých topánkach a čiernom kabáte zavraždil dvoch študentov a učiteľku matematiky. „Toto je určite lepšie než algebra," povedal jej a citoval tak vetu pri vražde, ktorá sa spomína v diele Stephena Kinga z roku 1977 Zúrivosť. V marci sa odohral copycat v škótskom Dunblane bývalý vedúci miestnych skautov v základnej škole zavraždil 16 detí a učiteľa. V roku 1998 sa podobné prípady v USA opäť rozhoreli. V marci 1998 v arkansaskom Jonesboro zabili 13-ročný Mitchell Johnson a 11-ročný Andrew Golden štyroch študentov a učiteľku. O mesiac neskôr sa dráma opakovala v pensylvánskom Edinboro, v máji vo Fayetteville v štáte Tennessee, oregonskom Springfielde či washingtonskej Onalaske. Najznámejší a najtragickejší bol azda prípad strednej školy Columbine v coloradskom Littletone 20. apríla 1999, keď 18-ročný Eric Harris a 17-ročný Dylan Klebold predtým než obrátili zbrane proti sebe 12 študentov a učiteľa. (Coleman, 2004) Tragédiu vysielali americké televízie v priamom prenose. V apríli 2002, takmer v deň výročia Columbine, zavraždil 19-ročný Robert Steinhauser na strednej škole v nemeckom Erfurte 13 učiteľov, dvoch študentov, policajta a zranil desať ďalších osôb. Potom spáchal samovraždu. Coleman pripomína správy v nemeckých médiách a možný neonacistický motív.

Ako pôsobí internet?
Internet je predurčený, aby sa stal médiom, ktorý bude hýbať spoločnosťou a ovplyvňovať sociálny vývoj. To, že sa tu za znamenal kopírovací efekt, dokazujú aj nie tak staré správy z Ďalekého východu. British Medical Journal informoval, že Japonsko zasiahla vlna samovrážd. Podľa správ agentúry AFP z októbra 2004 zahynulo počas dvoch mesiacov v samovražedných skupinových internetových paktoch 26 ľudí. Všetky sa totiž zorganizovali prostredníctvom rôznych internetových stránok. V októbri 2003 sa zavraždilo v skupine deväť ľudí. Ako hovoria miestni odborníci, je to v kontraste s klasickými skupinovými samovraždami, v ktorých sú ľudia, ktorí sa poznajú. Títo boli úplne anonymní. Internet takto spája veľmi depresívnych ľudí prostredníctvom stránok, ktoré poskytujú návody na ukončenie života. Tak vzniká potenciálne nekontrolovateľný copycat. Japonsko má pritom najväčší počet samovrážd v priemyselne rozvinutých krajinách s počtom 24,1 na 100.000 osôb. Úrady majú so zatváraním podobných diskusných fór problémy, ako dôvody uvádzajú slobodu prejavu. Podľa britských novín The Guardian stál internet ako prostriedok pri 34 samovraždách v roku 2003. Bannery na takýchto stránkach majú viacero podôb, medzi nimi: Od narodenia som nemal kúsok šťastia, preto chcem zomrieť alebo Je ťažké zomrieť sám, nie je niekto, kto chce zomrieť so mnou?. Iný hovoril: Samovražda: ako, kde a kedy.


Podobné prípady zaznamenali aj v Južnej Kórey. „Traja ľudia spáchali samovraždu v Ansane potom, čo sa kontaktovali prostredníctvom internetu," hovorilo sa v správe Korean Times z 15. apríla 2004. „Traja muži boli nájdení v bezvedomí, keď sa pokúsili zabiť.... Stretli sa na internetovej stránke, ktorá dávala návod, ako spáchať skupinovú samovraždu," píše Dong-A Ilbo o prípade z marca 2004. A vymenovávanie by mohlo pokračovať ďalej. V čase jedného mesiaca v roku 2004 podobným spôsobom (za asistencie internetu) ukončilo svoj život najmenej 12 ľudí. Na webe vznikajú samostatné diskusné komunity a ich výsledkom sú kopírovania samovrážd.( YOON, Ji Won: How Is the Media Perceived in Regard To Suicide Culture? - American and Korean Differences. The Critical Themes in Media Studies Conference, New York 2004-09-14, New York University).


Cieľom tohto textu nie je ponúkať úplné odpovede a internet je v tomto smere stále iba novým hráčom. Sumarizuje a vyberá ale niektoré zaujímavé informácie z Colemanovej unikátnej publikácie svojho druhu a niektorých ďalších výskumníkov a zo správ.

Dnes už iba ostáva otázkou, kedy sa podobnej tragédie dočkáme aj u nás.

(Časti zverejnené v tomto blogu boli prezentované počas workshopu na konferencii CyberSpace 2005. Príspevok do diskusie workshopu nebol publikovaný, ale tématika si blog na rozšírenie kontextu a ako príspevok o vzťahu médií a násilia určite zaslúžia.)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?