S Bašíkom, Ketrikom a Mišom sme sa v piatok dohodli, že vyrazíme skorým ranným vlakom InterCity do Žiliny...Vstávame o 4.00, keď si ešte na CNN môžem pozrieť Situation Room s Wolfom Blitzerom, aby sme o približne 5.20 boli na ceste k našim vysnívaním Tatrám. Komplikácii sa však začali hneď na Hlavnej stanici, keď nám teta predavačka oznámila, že vlak už je vypredaný. Tak sme išli na ďalší. Po tom čo sme konfrontačne rozobrali aspekty našej novej vlády a vystúpili v Žiline, Bašík si spomenula, že niečo zabudla. Zabudla kde máme presne vystúpiť a kam vlastne máme zo Žiliny ísť. Keď nefungovala ani stratégia prejsť asi stovku nástupiť a zistiť, či približne v tom čase z nejakého niečo odchádza rozhodli sme sa pokračovať v ceste ďalším vlakom, ktorý mal štartovať s pobrežia slotoviny o 10.30. Ešte predtým sme sa stihli osviežiť kofolou a capuccinom na miestnom námestí. Mišo sa rozhodol využiť svoje práva na základe európskych smerníc a kávu reklamoval. Predavačka sa mu ospravedlnila a povedala: "Bohužiaľ, ale iba takéto capuccino sa mi podarilo pripraviť". Čakáme na vlak a Ketrik si precvičuje svoju anglickú slovnú zásobu. Meškanie rýchlika kvôli pokazenej lokomotíve dosiahne 70 minút. Ako by to ešte nestačilo, vo Vrútkach sa pridá ďalších 70, keďže spadli troleje. Medzitým už iba stihneme zabávať našich spolucestujúcich o legálnosti založenia strany pre pedofilov v Holandsku. Sú tri hodiny a my sme konečne v našej hlavnej destinácii v Liptovskom Mikuláši, odtiaľ ešte autbus do Žiaru. V Žiari nám čašníčka v miestnom rekreačnom zariadení oznámi, že dnes, bohužiaľ nevaria. A tak sa vyberáme spolu s prvými bleskami a kvapkami na prekrásnu Žiarsku chatu. Po ceste ešte stihneme zložiť mnohoslovnú pieseň na počesť Kataríny. "Katarína, Katarína, ktorú slnce obopína...). Po niekoľkých horcov tam usíname. Na druhý deň sa vyberieme do Smutného sedla. Aj naša cesta je smutná. Nepomáha nám ani imitovanie slovenských televíznych hviezd - z Grelachovského štíta sa prihlási reportérka Eva, neohrozený Jozef...Prší, a veru často to nie je iba mrholenie. Na hrebeni je to už dosť zlé, lebo hmla je taká hustá, že nevidíme do zrázov ani na jednej, ani na druhej strane. A keďže sa každú vchvíĺu schyľuje aj k dažďu či k búrke, zaradíme spiatočku. Na chate ešte pokecáme s našimi českými bratmi a privítame dôchodcu Jindru, ktorý si za svoj vyýstup veru zaslúži odmenu. Aspoň tak tvrdia miestni. Odchádzame z Liptovského Mikuláša do Žiliny a do Bratislavy. Spomíname na výlet a rozoberáme Ferdinanda Peroutku, o ktorom však budu príspevok na blog až niekedy nabudúce.
