Odpoveď blogerom Mihalíkovi a Chromíkovi: Chcem krásny svet, nie váš svet lži

Autor: Braňo Ondrášik | 21.7.2014 o 11:45 (upravené 21.7.2014 o 12:56) | Karma článku: 14.75 | Prečítané  7842-krát

Prečo som urobil rozhovor vo SME? Netlačil som sa doňho, bola to výzva, ktorá mi pristála na stole sama. Urobil som ten rozhovor pre všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí dokážu počúvať aj druhú stranu, a urobil som ho aj pre všetkých gejov, ktorí ešte nevedia, že byť gej je okej. Tiež preto, lebo verím,  že veci sa môžu a dajú zmeniť, hoci naša cirkevná a politická elita, skutočné megaimpérium, ktoré má v rukách najviac moci a peňazí v krajine, to vidí inak. Tento blog píšem ako odpoveď kritickým blogom pána Chromíka a Mihalíka a aj ako reakciu na diskusiu.

Je to presne to impérium, ktoré prijíma zákony, má peniaze, schvaľuje dodatky k ústave, straší Bohom a tradíciou, má svet rozdelený na svojich nepriateľov a tých, ktorých vnímajú ako niekoho, kto im má slúžiť – veru neviem či politici svojich voličov a biskupi veriacich vnímajú ako svojich priateľov. Čo sa týka politiky u nás, je mi jasné, že ten vzťah je založený čisto na benefitoch pre jednu zo strán a nie pre občana, nakoniec – dokazujú to denno-denne. Čo sa týka slovenskej rímskej cirkvi, resp. jej elity, môžem hovoriť iba čisto o osobnej skúsenosti, keďže viera je osobná záležitosť.

Cirkev u mňa výrazne zasahovala do duchovného rozmeru svojimi neustálym omieľaním zla homosexuality. Nakoniec, aj pápež František vyzval, aby „cirkev nezasahovala do duchovného života osoby“ negatívne, myslel tým práve našu komunitu. No a môj duchovný zážitok bol s katolíckou cirkvou horší ako lepší, a preto som ju opustil. Aj tak som bol nevítaný hosť v ich príliš exkluzívnom, no zďaleka nie dokonalom (ako si myslia blogeri pán Michálik a pán Chromík) dome.

Ako došlo k rozhovoru

Ako teda prišlo k samotnému rozhovoru s Karolom Sudorom? Bolo to jednoduché, zavolal mi s tým, že by chceli mať vo svojom letnom projekte niekoho s takým profilom a témou má byť, ako sa žije gejom na Slovensku. Povedal som mu áno, ale nie hneď v prvej minúte – zvažoval som to s mojim partnerom aj s ohľadom na prácu, som predsa PR manažér, a samozrejme s ohľadom na to, že tento rozhovor určite vyvolá vlnu nevôle. Zo všetkých strán prišla podpora, tak by bolo odo mňa zbabelé do toho nejsť. Tak som do toho išiel.  Hoci vo vyspelom svete by bolo zrejme trochu komické vôbec takýto rozhovor dať, zdá sa, že u nás stále verejný coming out môžu byť kontroverzný a táto téma ako taká môže iba z princípu vyvolať odmietnutie. Asi aj preto som ten rozhovor dal, chcel som spochybniť ten princíp. A som rád, že je vonku.

Kinsey?

Veľa kritiky sa krútilo okolo tých 10 percent. Hneď chcem povedať, že mi je jedno, či je nás percento, tri, štyri percentá, desať alebo dvadsať percent. Hovoril som to napríklad v súvislosti, že keďže nás je veľa – sú tam zastúpené najrôznejšie typy rodín, v ktorých vyrastáme. Tých 10 percent som nespomenul iba raz, ale hneď mi bolo jasné, keď sa začal Karol bližšie vypytovať – bol z toho údaju prekvapený – že som asi zaťal do živého. Nebol to úmysel, čítam veľa americkej literatúry a tam je desať percent braných takmer ako daný fakt.Tak som mu vysvetlil zdroj s tým, že ja sa prikláňam k tomu vyššiemu odhadu (hoci ako spomeniem neskôr, sú odhady aj oveľa vyššie). Lenže slovenská internetová a blogerská populácia je múdrejšia ako tento známy výskumník, po ktorom je pomenovaný inštitút na Indiana University, kde som tiež mal česť v roku 2012 prednášať. A pri tej príležitosti som tento inštitút aj navštívil (kúpil som si super tričko s číslom 5 na Kinseyho škále, ale pre SME som uprednostnil môjho najobľúbenejšieho komiksového hrdinu Kapitána Ameriku :-)).

Tak ako to bolo s Kinseym a tým ch jeho 10 percentami? Jednoducho tam sú. A ako to je s problematickosťou jeho vzorky. Stačí jednoduchý klik na Wikipediu a blogeri aj diskutéri by zistili, že zo vzorky následne ďalší výskumník Paul Gebhard v roku 1979 vybral kritické body – napríklad, celú populáciu väzňov, prostitútov a pod. A podľa očakávania dobrej metodológie a kvalitnej vzorky, sa toto číslo nezmenilo: prišiel s 9,9% pre bielych a vysokoškolsky vzdelaných mužov, pri nižšom vzdelaní to bolo 12,7%. Presne som vysvetľoval prečo to nižšie číslo môže byť nižšie v prieskumoch. Známy, ktorý pôsobí na univerzite v USA, mi poslal link na výskum, ktorý robil jeden z jeho kolegov. Podotknem, že ho robili dobré pracoviská Ohio State a Boston, citovalo ho Pew Research Center. Vedel som, že existuje, ale viete si predstaviť, keby som tento prieskum citoval? Podľa tohto prieskumu, ktorý sa viacerými metódami snažil zaistiť čo najväčšiu anonymitu, prišiel na to, že keď sa spýtate priamo: 11 percent ľudí sa necíti ako heterosexuál, pri zaručenej anonymite toto číslo vzrástlo na 19 percent. Pri otázke, či človeka priťahuje rovnaké pohlavie bol výsledok 14 vs. 15 percent a pri otázke, či mal človek skúsenosť s rovnakým pohlavím bolo toto číslo 17 proti 27 percentám. Ale v skutočnosti je to úplne jedno.  Nech sú to aj tri percentá, ale určite som neklamal, nezavádzal ako tvrdí pán Mihálik.

Tiráda a trhovisko myšlienok

Bloger Mihalík potom už pokračuje v tiráde, ako sa dá homosexualita liečiť, a prečo je z náboženského hľadiska nemravná, diskutéri poučujú, že to čo prežívam nie je láska. Lebo oni mi najlepšie vidia do mojej hlavy. K tiráde pána Mihalíka, ktorý ma už niekoľkokrát klamlivo označil za klamára (ak je to teda synomum k slovu, že zavádzam) a odporúčam čítať môj blog podrobne a odpovede na otázky nájde, alebo nech si otvorí jednoducho Wikipediu. Samozrejme, že by sa jeho tvrdenia dali okamžite vyvrátiť bod po bode, ale nemám na to chuť ani čas. Navyše to už niektorí diskutéri začali. Nehnevám sa naňho - ale nie kvôli kresťanskej láske, ktorá sa zdá byť v jeho prípade čisto fantastická. Som fanúšikom konceptu trhoviska myšlienok. Podľa tohto konceptu je svet akýmsi trhom myšlienok a podľa teórie v ňom skôr či neskôr zvíťazí pravda – pri slobodnej a transparentnej výmene myšlienok. Metaforu pritom prvýkrát použil John Stuart Mill  v roku 1859 vo svojej obhajobe slobody a viackrát ju využili práve pri otázke slobody prejavu. V jednoduchosti trhovisko myšlienok znamená, že sloboda prejavu je žiaduca, pričom falošné názory a koncepty sa nakoniec samy zdiskreditujú. Som rád, že v západnom svete sa to už stalo. Som rád, že sa nemusím svojimi argumentmi opierať o slovenskú KBS, slovenských politikov SMERu a KDH a ani o Putinovo Rusko, kde majú proti gayom legislatívu, a tento blog a ani rozhovor by tam nemohol vzniknúť. Takže milí blogeri Mihálik a Chromík, môj svet nevyrušuje, že píšete, pokojne píšte. Ale vaše lži budem dávať na pravú mieru.

Kto je skutočné impérium?

K výpadom pána Chromíka z „Aliancie za rodinu“ (sic!) môžem dodať iba to, že ako si vôbec môže myslieť, že som nejaké impérium. Aj tu totiž zlyháva logika. Vysvetlím. Som obyčajný chalan z Petržalky, žijem v prenajatom byte, zarábam si za poctivú prácu poctivou plácou, svoj voľný čas rád venujem práci pre nejakú tú mimovládku (zaujímavé pre vás možno bude, že som nedobrovoľníčil pre žiadnu gay-aktivistickú mimovládku, hoci ich verejne podporujem). Alebo si nájdem čas na verejnú diskusiu či rozhovor Karolovi Sudorovi. Podľa vás som impérium? Vy sa stretávate s politikmi, opierate sa o mocenskú agitku cirkvi, tlačíte letáky za neviem aké peniaze, a ja – obyčajný Braňo – som pre vás impérium? (hoci teda iba mini). Použijem iba biblické prirovnanie páni blogeri, vskutku je to ako súboj Dávida s Goliášom. Myslím, že je jasné, kto je kto.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Farage si Brusel užíval. Čo tu vlastne robíte? divil sa Juncker

Európsky parlament rokuje o vyhlásení k brexitu. Chce, aby sa oficiálne rokovania začali čím skôr.

TECH

Google má nové mapy. Sú jasné, detailné a bez oblakov

Spracovanie nových snímok z družice je hotové.

KOMENTÁRE

Slovensko stavia pre EÚ potemkinovskú dedinu

Čím môže prispieť slovenské predsedníctvo v Rade Európskej únie?


Už ste čítali?