Som veriaci a gay. Cirkev ma nenávidí.

Autor: Braňo Ondrášik | 3.12.2013 o 8:57 | (upravené 8.12.2013 o 14:12) Karma článku: 15,77 | Prečítané:  38265x

Som veriaci (vierovyznaním kresťan) a som gay, nie však rímsky katolík. S jedným mojím dobrým kamarátom, ktorý síce tiež nie je kresťan, ale humanista, často rozoberáme, aká by cirkev mohla byť skvelá. Aké je to super mať organizáciu, ktorej hlavným cieľom je konanie dobra. S pápežom Františkom prišla pre rímsko-katolícku cirkev veľká nádej. Škoda, že jeho slová sem k nám ešte nedorazili. Posledný pastiersky list biskupov slovenskej vetvy rímskej cirkvi ma presvedčil, že sa priam vyžíva v šírení atmosféry strachu (príde na vás boží trest!), neúcty a intolerancie (to je sodmoský paškvil). Nič zlé sme neurobili, sme rovnakí ľudia ako všetci ostatní - keby sme boli Vašou rodinou, som si istý, že by ste nás mali radi ako naši priatelia a blízki. Toto je moja, trošku dlhšia, osobná kresťanská spoveď.

Ako účastník som bol aj na pochode za práva mojej komunity v Bratislave, aj počas blahoslavenia Jána Pavla II. vo Vatikáne.Ako účastník som bol aj na pochode za práva mojej komunity v Bratislave, aj počas blahoslavenia Jána Pavla II. vo Vatikáne.Cas.sk / Braňo Ondrášik

Som veriaci a som gay, nie však rímsky katolík, pretože rímska katolícka cirkev mňa a takých ako ja nenávidí. Následkom toho sú často aj ničenia životov komunity ľudí, ktorých na svete môže byť až desať percent (a teda aj u nás, sám poznám a počul som o príkladoch príkoria, ktorými gayovia v niektorých rodinách musia prechádzať). Áno, cirkev povie: gayovia, lesby (alebo skôr homosexuáli, veď toto pomenovanie zdôrazňujúce sexualitu samo o sebe znie negatívne), si zaslúžia úctu, ale iba ak nebudú milovať (lebo v láske je to spojené s trestom - vtedy sme sodomský paškvil). Sme vlastne zombíci predstavujúci kultúru smrti. Sú to silné slová, a mňa ako človeka, ktorý prežíva vieru každý deň, sú devastujúce. Lenže my nie sme iba čísla alebo nejaké neexistujúce bytosti z Marsu - sme normálni ľudia, ktorí žiadajú rovnakú dôstojnosť ako všetci, ako Vy, a chceme žiť náš život pokojne, v láske, s priateľmi a príbuznými a mnohí aj s cirkvou alebo náboženstvom, ktorému veríme, ak sme veriaci. Ale cirkev, ktorá má byť blízka ľuďom u nás viac miluje nenarodené deti ako nás a ďalších „inakých" - nevadí jej rastúci extrémizmus v podobe rasizmu, málo pranierujú spoločenské elity pre rastúcu chudobu, korupciu, vždy sa rada priatelí s mocou a na tých narodených zabúda. Pochopiť životy narodených je zložitejšie ako nenarodených a naši biskupi sú zrejme intelektuálne leniví sa tým zaoberať.

Verejný coming out

Som veriaci a som gay. Minulý týždeň som sa rozhodol o tom, že milujem mužov ako väčšina mužov miluje ženy, povedať celému môjmu facebookovskému osadenstvu, asi 1100 ľudí. Bol to taký verejný coming out, hoci veľa blízkych priateľov, či kolegov to vedelo. Na druhej strane - nepredstavujete sa ľuďom, som Braňo Ondrášik a som gay. Vo vyspelej spoločnosti by to malo byť jedno, ale u nás to tak nie je. Vyprovokovali ma banskobystrické udalosti a nastupujúci neonacizmus v našej krajine. Nemohol som ďalej mlčať, lebo kocky v tejto hre boli hodené. Na jednej strane dobro a dôstojnosť, na druhej strane konflikt a útoky na iných ľudí - rovnako ako sa to dialo pred pár desiatkami rokov. Sám som veľmi citlivý na rasistické prejavy akéhokoľvek druhu, asi aj preto, že sám som menšina.

Som veriaci a som gay. Moja orientácia je súčasťou integrity mojej osobnosti a možno Vás prekvapím, ale som rád, že som gay. Ako gay som mohol spoznávať ženy z iného uhla a vidieť trochu inak, prečo sú také úžasné. Ako gay som stretol moju najväčšiu životnú lásku, s partnerom s ktorým sme spolu okolo päť rokov. Ako každý vzťah sme mali a máme ťažké aj skvelé časy: smejeme sa spolu, diskutujeme spolu, hádame sa, plačeme, no najmä sme spolu a našu lásku prežívame spolu, presne tak ako to hovorí Písmo. Vzťahy sú zložité a ja verím, že naša láska bude vždy dostatočne silná. Rovnako ako tomu veria milióny kresťanov po celom svete. Ako gay môžem veľmi milovať a láska podľa mojej viery pochádza od Boha, jeho najskvelejší dar všetkým. Keby ste nás poznali, zistili by ste, že nie sme až takí odlišní od akejkoľvek inej rodiny. Áno , naši rodičia sú heterosexuáli, máme priateľov, aj učiteľov. A áno, môžeme mať deti - samotná orientácia nemá žiaden vplyv na kvalitu mojich pohlavných buniek. Ale keďže chcem žiť vo vzťahu s láskou a nie vo vzťahu, kde sex je iba mechanický fyzický akt moje bunky zrejme dieťa nesplodia. Orientáciu si totiž nemôžete vybrať zo dňa na deň ako sa Vás biskupi snažia presvedčiť, vlastne si ju vôbec nemôžete vybrať - máte ju a je to dar - rovnako ako Vy.

Cesta k cirkvi a osobný vzťah s našou rímskou cirkvou

Som veriaci a som gay, pre pochopenie poviem aj niečo viac o sebe. Celý život som prežil v Bratislave, až na čas, ktorý som strávil časťou doktorandského štúdia v USA a magisterským štúdiom v Británii - tieto pobyty spomínam teraz, ale vrátim sa k nim neskôr. Život v Amerike a Británii bol totiž kľúčový aj pre znovunájdenie šťastia vo viere. O tom neskôr. Vyrastal som ako človek, ktorý nechcel byť gayom. Veď, kto by u nás chcel byť gayom alebo lesbou. Medzi mladými je to iné, sú otvorenejší a tolerantnejší - a sú to vaši rovesníci a priatelia. So staršími je to ťažšie, nesú si pred sebou celú paletu predsudkov z dlhého života (aj v neslobode), ale aj oni Vás pochopia ak Vás poznajú a zblížia sa s Vami. Lenže naša slovenská rímska cirkev sa s nami zblížiť nechce, sme pre nich smrť. Hoci veľmi živá a vo farbách dúhy.

Môj otec zomrel keď som bol iba dieťa, ale každý deň o ňom rozmýšľam. Naša mama to nemala s dvomi detvákmi ľahké. Na základnej škole to tiež nebolo vždy úplne ok, bol som najmenší a najslabší v triede, ale život vás naučí. Na strednej to bolo oveľa lepšie, potom prišla jedna vysoká, doktorandské štúdium a magisterské štúdium v Británii, asi som nebol úplná bota - ukončil som ho s vyznamenaním.

Som veriaci a som gay. Veriaci som odkedy si pamätám. Nevyrastal som v katolíckej rodine, hoci som bol aj za komunizmu pokrstený. Nikto ma nenútil v škole chodiť na katechizmus, sám som chcel - niečo ma k Bohu ťahalo. Vždy ma však trýznila cirkev a jej hierarchia, keď o mne hovorila ako o druhotriednom človeku. Nechcel som byť gay, veľmi som nechcel. Ale teraz som rád. Lebo by som inak nepoznal lásku s mojim dlhoročným partnerom. Áno, poznal by som lásku rodiny a priateľov, a od nich sa mi dostalo lásky ako máloktorému človeku ... ale predsa len - žiť s milujúcou osobou je úplne iná úroveň. Každý, kto takú lásku zažil, vie o čom hovorím.

Som veriaci a som gay. Takže vlastne moje spolužitie s rímskou cirkvou na Slovensku bolo plné jednostranného zraňovania a vulgárneho odmietnutia mojej osoby ako takej. Pri jednej spovedi som kňazovi hovoril moje výhrady aj k otázke homosexuality ako ju vníma cirkev a jej hierarchia, bol to dobrý kňaz. Poďakoval sa mi, že chcem dať katolíckej cirkvi ešte šancu, že to mám skúsiť. No ak sa to nebude dať, môžem nájsť Boha aj v inej kresťanskej denominácii, lebo do neba, podľa jeho slov, vedie veľa ciest. Potešil ma a s radosťou som dal slovenskej rímskej cirkvi ďalšiu šancu. Netrvalo však dlho, vypočul som si v našom kostole kázeň o zlých liberáloch v katolíckych radoch (doslova vlci v ovčom rúchu, tak ich nazýval) a pridal ešte aj niečo o zlote zmiešaných manželstiev ľudí s rôznymi náboženstvami. Lenže vždy som veril a chcel byť s Bohom. A stále s ním som, aj pápež František to vie.

Znovunájdenie viery

Počas štúdií v USA som začal chodiť do kostola Episkopálnej cirkvi, inak anglikánskej cirkvi v Amerike. V miestnosti Vás privíta letáčik, že v ich kostole sú vítaní všetci: bieli, čierni, gayovia alebo hetero, no aj iné vierovyznania, proste všetci, lebo Kristus tak k sebe volá ľudí. Pripomeniem, že Episkopálci sú prvou kresťanskou cirkvou, ktorá má biskupa gaya a ponecháva na farnostiach, či budú administrovať svadby osôb rovnakého pohlavia. Je to cirkev hlavného prúdu - je vlastne anglikánska, preto je domovom väčšiny amerických prezidentov (historické súvislosti asi nemusím pripomínať). Jednoducho, nie je to žiadna podradná evnajelikálna sekta so superveľkým jediným kostolom pri diaľnici a s televíznou šou - taká, ku ktorým sa možno teraz upiera aj naša rímska vetva, ale jednoznačne z nich čerpajú naši fundamentalistickí konzervatívni pisatelia. Mojou skvelou učiteľkou bola aj Sue Carterová, výborná novinárka, úžasná žena (matka a babička), fantastická akademička, právnička, ktorá zorganizovala prvú ženskú expedíciu na Severný pól. Túto ženu veľmi obdivujem, poznám málo ľudí, ktorý prekypujú takou bezhraničnou láskavosťou, ohľaduplnosťou a otvorenosťou. Je episkopálnou farárkou (na staré kolená si k mnohým univerzitám pridala ešte teológiu). Môj kostol bol Všetkých svätých.

Som veriaci a som gay. V Anglicku som potom chodil do kostola anglikánskeho, sv. Juraja - priamo v centre Leeds. Tešilo ma byť v tom spoločenstve.  Tento víkend som bol v Londýne, už tri roky tam chodím na veľkú adventnú procesiu v katedrále sv. Pavla. Je to naozaj veľmi silná bohoslužba. Téma tohto roka bola Nádej v temnotách. Temnoty mi pripomenula naša cirkev, keď som si pár hodín pred ňou prečítal jej pastiersky list. Uvedomil som si ako som rád, že oni, tí podpísaní biskupi pod listom nenávisti, mojimi pastiermi nie sú. Mimochodom s mojim partnerom som aj vďaka tomu, že som používal v jednej z prvých konverzácií slovo bohoslužba, toto slovo sa mu veľmi páči. Je to veľmi silné slovo, silnejšie ako neuchopiteľná omša. Vybavujem si moment, keď ho práve toto slovo zaujalo.

Nie som formálny konvertita, k západnej cirkvi som sa zaradil sám, prímam tam sviatosť eucharistie - lebo tam môžem a bez vyhrážok. Nechcem nikoho odrádzať byť v katolíckej cirkvi, veď ako mne povedal ten múdry katolícky kňaz: „Braňo, do neba vedie veľa ciest". Je to každého vlastná duchovná cesta. A áno, môžete pokojne byť aj moslimovia, budhisti, ateisti a podobne - aj pre nich platí, že do neba vedie veľa ciest.

Hymnus lásky

Čo som chcel povedať, že u nás sa víťazstvom neonacistov a rastúcim katolíckym fundamentalizmom vytráca láska. Blogpost ukončím jednou z najsilnejších pasáží v Biblii (Novej zmluvy), z prvého Listu Korinťanom:

„Keby som ovládal všetky reči sveta a vedel hovoriť vznešene ako sám anjel, ale nemal by som lásku, moje slová by boli iba prázdnym zvukom ako dunenie zvonu alebo rinčanie kovu. A keby som sa mohol honosiť, že mojimi ústami hovorí Boh a že poznám všetky tajomstvá a keby som mal takú veľkú vieru, že by som mohol aj vrchy prenášať, ak by som nemal lásku, nebol by som ničím. A keby som rozdal všetok svoj majetok, ba keby som sa dal pre vieru aj upáliť, a pritom by som to robil bez lásky, nič by mi to neosožilo. Láska je zhovievavá, nežná, nepozná závisť. Nevystatuje sa a nie je domýšľavá, nekoná nečestne, nehľadá svoj osoh, nerozčuľuje sa pre nepochopenie, ani nespomína na krivdy, nie je škodoradostná, ale má záľubu v pravde. So všetkým sa vie vyrovnať, jej viera, nádej a vytrvalosť sú nevyčerpateľné. Láska nemá konca. Proroctvá zamĺknu, jazyky dovravia, vedomosti sa rozplynú -- veď všetky naše vedomosti sú neúplné a všetko prorokovanie čiastočné. Keď ich miesto zaujme úplnosť a dokonalosť, všetko neúplné a obmedzené bude prekonané. Kým som bol dieťaťom, detský bol aj môj rozhľad a spôsob myslenia. Už som však vyrástol z detských topánok a spolu s nimi som odložil aj detské predstavy. V tomto živote môžeme vidieť len čosi ako zahmlený obraz v zrkadle, ale potom uvidíme Boha tvárou v tvár. Zatiaľ ho poznáme iba čiastočne -- potom ho budeme poznať tak, ako on už teraz pozná nás. Teraz zostáva viera, nádej a láska. Ale najväčšia z nich je láska."

Želám slovenskej rímsko-katolíckej cirkvi aspoň o štipku viac lásky. Túžim po nej.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?